Sociálnoprávna ochrana detí

Podľa výskumov bol človek v minulej dobe oveľa agresívnejší ako v súčasnosti, vyvolával bitky a šarvátky na ulici, v baroch a krčmách. V minulosti bol domov bezpečným prístavom tvoreným manželkou a deťmi, ktoré muž/otec ochraňoval. Dnešný človek však toto násilie priniesol domov a na uliciach viac menej absentuje. Domáce násilie na ženách a deťoch je najrozšírenejšiou formou násilia, pričom nie je kontrolovanou, spoločensky tolerovanou (zvládli to iné, zvládneš aj ty) a najviac podceňovanou formou násilia.

Násilie páchané na ženách a ich deťoch je veľmi úzko spojené. Deti sú častokrát svedkami, ale aj priamymi účastníkmi násilia, čo má devastujúce účinky na ich psychický vývin v budúcnosti. Výskumy tvrdia, že jedna tretina detí sa snaží ochrániť mamu a samo pri tom zažíva násilie. Väčšie deti, uvedomujúc si situáciu žiadajú mamu, aby otca opustila, pretože sa boja o jej život a zdravie, o život a zdravie svojich súrodencov, ale aj o ten svoj. Často krát však žena muža neopustí z dôvodu rôznych vyhrážok týkajúcich sa bitky, zabitia, odobratia detí, citového vydierania ai.

Vzťah medzi rodičmi a deťmi je často chápaný do značnej miery ako súkromná záležitosť rodičov. Dieťa však nie je "vlastníctvom" svojich rodičov. Aj keď sú rodičia oprávnení rozhodovať o podstatných otázkach života maloletého dieťaťa a zároveň sú zodpovední za konanie maloletých detí a napokon aj za výchovu dieťaťa v najširšom zmysle slova, nemôžu sa vo vzťahu k dieťaťu správať ako sa im zapáči. A ak hovoríme o právnom vzťahu medzi rodičmi a deťmi upravenom v zákone č. 36 /2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení neskorších prepdisov, znamení to, že dieťa nie je pasívnym objektom výchovného pôsobenia rodičov, ale najmä v závislosti od veku a rozumovej vyspelosti je subjektom tohto právneho vzťahu, a to so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. [1]

Pojem dieťa je v zákone vymedzený negatívne ako fyzická osoba, ktorá nedosiahla zákonom ustanovenú hranicu plnoletosti, teda maloletý. Plnoletosť sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku veku. Výnimočne sa môže nadobudnúť skôr, a to z dôvodu uzavretia manželstva po dovŕšení šestnásteho roku veku. Súd môže podľa ustanovenia § 11 zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení a doplnení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o rodine") v súlade s účelom manželstva výnimočne povoliť uzavretnie manželstva osobe staršej ako šestnásť rokov. Plnoletosť, nadobudnutá maloletý starší ako šestnásť rokov uzavretím manželstva, sa nestráca ani vyhlásením takého manželstva za neplatné z dôvodu absencie povolenia súdu a ani zánikom manželstva. Maloletý mladší ako šestnásť rokov veku takýmto spôsobom nemôže nadobudnúť plnoletosť vôbec, lebo u neho by manželstvo nevzniklo.

Pod pojmom mládež sa chápu staršie deti vo veku pätnásť až osemnásť rokov. Trestné právo používa pojmy mladistvý a maloletý. Pričom maloletý je osoba vo veku do pätnásť rokov a mladiství vo veku od pätnásť do osemnásť rokov.

Inšitútu rodičovských práv a povinností je upravený v prvej hlave, druhej časti zákona o rodine v ustanoveniach § 28 - 39 zákona o rodine, obsahuje najdôležitejšie práva a povinnosti rodiča k maloletému dieťaťu a prináleží iba rodičovi, ktorý má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.

 

Súčasťou základných rodičovských práv a povinností, ktoré patria obidvom rodičom, podľa § 28 zákona o rodine sú najmä:

a) sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa,

b) zastupovanie maloletého dieťaťa,

c) správa majetku maloletého dieťaťa.

 

Do práv a povinností medzi rodičom a deťmi môže zasahovať výlučne súd. Súd môže výkon rodičovských práv a povinností pozastaviť alebo obmedziť, prípadne môže rodičov zbaviť ich rodičovských práv a povinností.

V zásade sa rodič nemôže svojich práv a povinností vzdať, ibaže by sa ich fakticky vzdal tým, že dáva súhlas s osvojením dieťaťa. Avšak rodič nemusí všetky práva a povinnosti vykonávať osobne, ale ich výkonom môže poveriť tretiu osobu. Typickým príkladom takého poverenia je dočasná osobná starostlivosť starých rodičov o dieťa. Táto skutočnosť však nezbavuje rodiča zodpovednosti za výkon rodičovských práv a povinností. V žiadnom prípade však rodič nemôže preniesť na tretiu osobu svoju vyživovaciu povinnosť. [1]

Pojem výchova nie je zákonom presne špecifikovaný, ale je v najširšom zmysle slova chápaná ako významná zložka rodičovských práv a povinností zameraná na komplexný rozvoj dieťaťa v duševnej, zdravotnej, citovej, mravnej, morálnej a telesnej oblasti.

Práva a povinnosti rodičov vychovávať dieťa sa skladajú z viacerých čiastkových práv, ktoré sú upravné v ustanoveniach zákona o rodine, osobitných predpisoch, najmä však v Listine zákaldných práv a slobôd a v Dohovore o právch dieťaťa.

 

Medzi čiastkové ciele možno zaradiť:

  1. Právo mať dieťa pri sebe.
  2. Právo usmerňovať konanie dieťaťa a vykonávať nad ním dohľad zodpovedajúci stupňu jeho vývoja.
  3. Právo určiť miesto pobytu dieťaťa.
  4. Právo určiť povolanie dieťaťa v súlade s jeho záujmami.
  5. Právo stýkať sa s dieťaťom, pokiaľ rodič s ním nežije v spoločnej domácnosti.

 

Zdroj:

[1] VLČEK, R., HRUBEŠOVÁ Z. 2006. Sociálnoprávna ochrana maloletých. Vybrané aspekty. Bratislava: EPOS, 2006. s. 254. ISBN 80-8057-675-0

Zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení a doplnení neskorších predpisov. [online] [citované 19.03.2014]. Dostupné na internete: jaspi.justice.gov.sk

Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení a doplnení neskorších predpisov. [online] [citované 19.03.2014]. Dostupné na internete: jaspi.justice.gov.sk

 

 

Vyhľadávanie

Kontakt

O.Z. Prevenciou proti kriminalite Dolná Streda 853
Dolná Streda
925 63

IČO 42295521
+421 911 922 171
+421 903 782 188

Newsletter

Prihláste sa k odberu newslettera: